Musíme naučiť deti pozerať sa

Michaela Syrová pôsobila ako galerijný pedagóg. Neskôr sa ale rozhodla, že nebude čakať kým deti prídu do galérie a zobrala obrazy k nim do škôl. Už aj so šesťročnými deťmi diskutuje o Picassovej Guernice. Jej poslaním je sprostredkovať umenie deťom a naučiť ich pozerať sa. Nedávno som mala možnosť sa s ňou o jej práci a o umení porozprávať.

Prečo učíš deti rozumieť umeniu?
Umenie je myšlienka. Keď sa pozeráme na obraz je to vlastne jediný krát, keď sa môžeme pozrieť na myšlienku. V dnešnom svete všetci komunikujeme vizuálnym jazykom, ale nikdy sme sa ho neučili. A práve výtvarné umenie používa tento jazyk koncentrovane a kultivovane. Nemôžeme sa tváriť, že nám to netreba, lebo vizuálny jazyk je všade okolo nás.

Ukazuješ deťom len pekné obrazy?
Pekné a nepekné nesúvisí s kvalitou. Škaredosť je estetická kategória. Na niektoré veci sa proste doma nemôžeme pozerať, ale to neznamená, že nie sú dobré. Keď som s deťmi v galérii, tak ich nechám nech samé nájdu, čo sa im páči. A potom ich pošlem aj vybrať si čo sa im nepáči. Aj v škole im zaradím niečo, čo nemôžeme pokladať za pekné, napr. Piccasovú Guernicu. Hovoríme o tom, čo vidia. Najprv je to veľká zábava, ale čím dlhšie sa na to pozeráme tým menšia zábava to je. Lebo veď Guernica nie je žiadna sranda. A potom to pochopia aj prváci. Určite je kategória vecí, ktoré sú hrozné, ale skvelé súčasne.

Ako môžu rodičia viesť deti k spoznávaniu umenia?

Úplne základná vec je naučiť deti pozerať. Všetci len prezeráme. Pred obrazom musíme stáť a naozaj sa pozerať. To je iné ako listovať v tablete alebo v telefóne. Lebo inak je to akoby sme chceli vedieť čo nám niekto chcel povedať, ale nepočúvame ho. To by určite mohli urobiť všetci rodičia. Stáť a pozerať. A odhaliť čo vidia. Nehľadať symboliku. Úplne základná vec je, že sa utlmia, neposkakujú, neklikajú a neposúvajú obraz na ďaľší a ďaľší, len sa pozerajú.

Čo potom? My rodičia sme sa v škole neučili o umení. Možno len rozvíjať techniky a motoriku na výtvarke, ale rozumieť vizuálnemu jazyku nie.
Ja sa napríklad školákov opýtam: „Povedz mi čo vidíš?“ A zaujímavé je, že hneď začnú chŕliť nejakú symboliku, začnú interpretovať. V škole sa naučili, že „čo chcel básnik povedať“. Vidia obraz a nepovedia, že vidia ženu v červených šatách s dieťaťom. Povedia, že vidia Pannu Máriu a už sa ďalej nepozerajú. Na otázku „Čo chcel básnik povedať?“ odpovedáme po prečítaní básne. Aj obraz musíme najprv prečítať – a to sa dá len pozeraním. Ale aj rodičia, čo nemajú možnosť ísť do galérie, tak môžu umenie priniesť deťom – určite aj prostredníctvom reprodukcií v knihách. V tom prípade môžete sedieť a pozerať sa.

Kto priviedol k umeniu Teba a kde najradšej za umením chodíš?
Pre mňa osobne bol veľmi silný zážitok, keď ma ako šesť ročnú otec zobral do Národnej galérie. Vtedy tam neboli žiadne programy pre deti, ale pre mňa to bol životný zážitok. Ja si do dnes pamätám, čo som tam videla. Slovenská Národná Galéria ma fascinuje. A najviac ma teší, že sú tam ľudia. Keď som ja ako dieťa chodila do Galérie, tak tam bolo prázdno. Takže fakt ma teší, že tam teraz sú ľudia.

Ďakujem za rozhovor!

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *